Veľká francúzska revolúcia, Napoleon Bonaparte a bratislavský mier

Ako sa to realizovalo na konci 18. storočia v Európe je historickým obrazom vývoj vo Francúzsku. Pripomeňme si tieto udalosti, pretože tento rok si pripomíname 220. výročie Veľkej francúzskej revolúcie, 240. výročie narodenia Napoleona na Korzike, ako aj 210. výročie prevzatia najvyšších právomoci Napoleonom vo Francúzsku. Samozrejme v tomto príspevku sa dotkneme aj napoleonských vojen a zvláštnu pozornosť venujeme bratislavskému mieru.

Veľká francúzska revolúcia

Najrozsiahlejšia európska revolúcia (1789 – 94), ktorú vyvolala celková hospodárska a politická kríza feudálneho absolutistického systému Francúzska. Ideovo vychádzala z myšlienok osvietenstva, ktoré prezentovali najmä encyklopedisti (Voltaire, Rousseau, Diderot). Generálne stavy zvolané Ľudovítom XVI. na vyriešenie finančnej krízy sa vyhlásili za ústavodarné národné zhromaždenie. Potom nastalo dobytie Bastily 14. 7. 1789, a to bol ozajstný začiatok Veľkej francúzskej revolúcie. Nasledovalo zvrhnutie absolutizmu a bolo vydané Vyhlásenie ľudských a občianskych práv. Nadväzne 22. 9. 1792 bola vyhlásená Francúzska republika a po poprave kráľa Ľudovíta XVI. nastalo obdobie revolučného teroru, ktorým sa radikálni jakobíni na čele s M. Robespierrom zbavili politických odporcov. Po izolácii radikálov a poprave M. Robespierra a jeho stúpencov sa dostali k moci predstavitelia buržoázie. Význam Veľkej francúzskej revolúcie spočíva vo vybudovaní základov novodobého, demokratického zriadenia a nových politických inštitúcií. Táto revolúcia zároveň uvoľnila cestu rýchlejšiemu rozvoju kapitalizmu a novodobého rozvoja francúzskeho národa a následne aj ďalších európskych národov.

Napoleon Bonaparte (1769 – 1821)

Prístavné mesto Ajaccio v západnej časti najväčšieho francúzskeho ostrova Korziky je rodiskom Napoleona. Zvláštnosťou je to, že tento pôvodne taliansky ostrov práve v roku narodenia Napoleona (1769) predali Janovčania Francúzsku. Jeho otec bol tu advokátom, ale nakoľko išlo o početnú rodinu s ôsmimi deťmi, rodičia mali dosť starosti ako zabezpečiť ich budúcnosť. Napoleon od malička mal túžbu stať sa dôstojníkom, a tak ho otec v desiatich rokoch poslal na vojenskú školu do Francúzska.

Nakoľko mal vynikajúcu pamäť a nezlomnú vôľu i túžbu po dosiahnutí svojich predsavzatí, tak už v sedemnástich rokoch sa stal podporučíkom francúzskej armády. Po vypuknutí Francúzskej revolúcie v roku 1789 odišiel na Korziku, kde bojoval proti Francúzom, nakoľko Korzičania sa pokúsili vymaniť spod francúzskej nadvlády. Tu zistil, že jeho budúcnosť je predsa viac spätá s Parížom a tak sa tam vrátil. Zúčastnil sa bojov s revolučnou armádou proti mestu Toulon, kde získal aj hodnosť generála. Po páde vlády Robespierrových prívržencov bol väznený aj on. Po prepustení cez známosť dostal opäť novú šancu a v roku 1795 potlačil rojalistické povstanie. Po tejto akcii v rokoch 1796 – 1797 bojoval proti rakúskej armáde v severnom Taliansku a založil tam republiku.

Po návrate do Paríža vláde predložil plán na výpravu do Egypta, ktorý bol vtedy pod nadvládou Anglicka. Tu porazil egyptské vojska vo veľkej bitke pod pyramídami v roku 1798, ale utrpel porážku na mori pri Abúkire od Angličanov. Nakoľko v tom čase ho zastihla správa, že vláda v Paríži nie je jednotná a preto opustil armádu a tajne sa vypravil do Francúzska. Tu bol oslavovaný ako úspešný generál a v roku 1799 sa mu podarilo prevziať najvyššie právomoci v krajine. Podľa vzoru starých Rimanov sa nazval konzulom. Obnovil poriadok v celej krajine a počas nového ťaženia do Talianska znovu porazil Rakúsko. Vojakmi bol zbožňovaný a Francúzmi uctievaný, pretože ich krajine priniesol slávu a nové dobyté územia. V roku 1804 bol korunovaný za cisára a neskoršie sa dal vymenovať aj za kráľa Talianska. Z jeho mocenskej pozície v Európe dostali strach ostatné krajiny a preto sa proti nemu spojili. Napoleon sa nenechal zastrašiť a spojené nepriateľské vojska pri moravskej obci Slavkov porazil v zime roku 1905. Týmto víťazstvom sa stal pánom takmer celej Európy.

Postupne získal moc aj v Nemecku, pretože nemecké kniežatá sa s nim spojili. Znamenalo to aj koniec Svätej rímskej ríše národa nemeckého. Stalo sa tak v roku 1806 a odvtedy cisár František Habsburský ostal iba cisárom rakúskym. V tomto roku dobyl ešte Prusko a v Berlíne vyhlásil zákony pre Európu, predovšetkým to bola tzv. kontinentálna blokáda Anglicka.
Potom prišlo na rad Španielsko a v roku 1809 Napoleon so svojím vojskom postupoval na Viedeň. Po určitej strate v bitke pri Asperne o niekoľko dní porazil rakúsku armádu a vtiahol do Viedne. Tu prinútil cisára Františka, aby mu dal vlastnú dcéru za manželku. Synovi, ktorého mu porodila cisárovná Luisa, dal Napoleon v roku 1810 titul kráľ rímsky. Jeho ríša bola teraz oveľa väčšia ako ríša Karola Veľkého. Porobené národy sa postupne začali búriť a začali boj za oslobodenie. Nebolo to však také ľahké, lebo Napoleon bol silný, ale nakoniec ho podlomila vlastná bezhraničná ctižiadostivosť. Svoju moc chcel naďalej rozširovať. V svojom novom pláne chcel potrestať Rusko, ktoré nedodržiavalo jeho príkaz neobchodovania s Angličanmi.

Napoleon povolal vojakov zo všetkých častí svojej veľkej ríše a zhromaždil obrovskú armádu v sile 600 000 mužov. S touto armádou v roku 1812 vypochodoval proti Rusku. Bez bojov postupoval až k Moskve, kde porazil mohutnú ruskú armádu. Po vtiahnutí do Moskvy našiel mesto takmer prázdne. Tato skutočnosť a následný požiar predmestských časti Moskvy donútil Napoleona vrátiť sa so svojím vojskom do Francúzska. Medzitým však prišla zima so strašným mrazom a tak pochod domov pri nedostatku potravín sa premenil na desivú moru. Čoraz viac vojakov umieralo od hladu a zimy. Vtedy začali na Napoleonovu armádu útočiť zozadu a z bokov ruskí kozáci. Z celej armády sa zachránila sotva dvadsatina všetkých vojakov. Takto skončilo jeho neúspešné ťaženie do Ruska.

Po návrate do Paríža, keď sa proti nemu pozdvihli všetky národy, požadoval nové vojenské jednotky. Napriek zložitosti situácie sa mu podarilo zostaviť ešte jedno veľké vojsko z mladých mužov. S touto armádou však prehral bitku pri Lipsku v roku 1813, a tým prišiel aj o svoju moc a cisárstvo. Francúzi ho vysťahovali na malý ostrovček Elba. Víťazí sa v roku 1814 stretli vo Viedni, aby sa dohodli o znovu rozdelení Európy. Vo Francúzsku došlo k potlačeniu revolúcie a na trón zasadol Ľudovít XVIII., z ktorého vládou Francúzi neboli spokojní. To znova využil Napoleon. Tajne opustil ostrov Elba a s niekoľkými vojakmi sa vylodil vo Francúzsku. Kráľ Ľudovít XVIII. vyslal proti nemu svoju armádu, ale keď vojaci spoznali Napoleona prebehli k nemu a na čele tejto armády triumfálne vpochodoval do Paríža. Kráľ Ľudovít XVIII. sa zachránil iba útekom.

Nová realita šokovala ostatnú Európu a Napoleona vyhlásili za nepriateľa ľudstva. Proti nemu postavili spoločné vojsko v Belgicku pod velením anglického vojvodu z Wellingtonu. Napoleon sa hneď vypravil proti nemu, ale tuto bitku pri obci Waterloo v roku 1815 prehral a bol vypovedaný na ostrov Svätú Helenu. Tam žil vo vyhnanstve ešte šesť rokov, kde koncipoval spomienky na svoje činy i víťazstva a bojoval s anglickým úradníkom o určitú voľnosť pohybu. Zatiaľ Európu znovu ovládli staré mocenské rody, ktoré sa pokúšali vyhladiť všetky spomienky na Francúzsku revolúciu.

Bratislavský mier

Jednou z veľkých bitiek napoleonského obdobia bola bitka pri Slavkove, ktorá je známa ako bitka troch cisárov, lebo sa na nej osobne zúčastnil nielen cisár Napoleon I., ale aj rakúsky cisár František I. a ruský cár Alexander I. Bitka sa uskutočnila 2. decembra 1805 a zvíťazila v nej asi 75-tisícová francúzska armáda pod Napoleonovým velením nad spojeneckými vojskami rakúskeho cisára a ruského cára v počte asi 90 tisíc vojakov. Spojenci utrpeli značné straty a Rakúsko bolo donútené ku kapitulácii.

Diplomatické rokovania o mierových podmienkach medzi Rakúskom a Francúzskom sa konali vo vtedajšom Prešporku, čiže dnešnej Bratislave. Mierová zmluva bola podpísaná 26. decembra 1805 v Zrkadlovej sieni vtedy nového klasicistického paláca, ktorý bol sídlom ostrihomského arcibiskupa a dnes je známy ako Primaciálny palác. Rakúsku stranu zastupoval knieža Johan Joseph Lichtenstein a gróf Ignác Gyulai, francúzsku minister zahraničia Charles Maurice Talleyrand-Périgord.
Uzatvorená mierová zmluva pozmenila politickú mapu Európy. Rakúsko stratilo mnohé svoje dŕžavy a muselo zaplatiť aj vojnovú reparáciu vo výške 40 miliónov zlatých. Taktiež muselo sa zmieriť aj s tým, že francúzsky cisár vojensky ovládol takmer celu Európu.

Pamätná minca Národnej banky Slovenska venovaná 200. výročiu uzavretia bratislavského mieru

V roku 2005 pri príležitosti 200. výročia uzavretia bratislavského mieru vydala Národná banka Slovenska pamätnú striebornú mincu v nominálnej hodnote 200 Sk (obr. 1), ale aj prospekt v slovenčine a angličtine, ktorý slovom a obrazom charakterizuje túto dejinnú udalosť a zároveň popisuje averz a reverz tejto mince.

 Obr. 1. Líce – averz a rub – reverz pamätnej mince venovanej 200. výročiu uzavretiabratislavského mieru.

Autorom návrhu mince je Pavol Károly a rytcom Dalibor Schmidt. Minca bola vyrazená v Kremnickej mincovní o priemere 34 mm, hmotnosti 18g a  z materiálu pozostávajúceho
Ag 900/1000, Cu 100/1000. Na hrane je nápis do hĺbky • 26 DECEMBER • 5 MIVOSE AN 14 (www.nbs.sk).
Na averze, či líci mince v pravej časti je zobrazený Primaciálny palác v Bratislave, v ktorom bola podpísaná mierová zmluva. Uprostred mincového poľa je vojenská štandarda napoleonských vojsk, na vrchole ktorej je orlica, symbol Napoleona I. V dolnej časti kompozíciu dotvára pečať Bratislavy a skrížené šable porazenej rakúskej armády zviazané stuhou, ako aj iniciálky autora návrhu a značka Mincovne Kremnica. Pri hornom okraji mince je v opise uvedený názov štátu SLOVENSKÁ REPUBLIKA. Vpravo od štandardy je štátny znak, pod ním nominálna hodnota 200 Sk. Letopočet razby 2005 je vľavo od rukoväti šable.

Na reverze, či rube mince v ľavej časti je zobrazený francúzsky cisár Napoleon I. a v pravej časti rakúsky cisár František I. Pri hornom okraji mince je v dvoch riadkoch nápis BRATISLAVSKÝ MIER, pod ním napoleonský vojak na koni a vpravo od neho kanón. Kompozíciu dotvárajú zvlnené stuhy s nápismi vo francúzskom jazyku PAIX DE PRESBOURG a nemeckom jazyku PRESSBURGER FRIEDEN s letopočtom 1805. Pri spodnom okraji mince je umiestnený bubon.
Opísaná pamätná strieborná minca je dôstojným novodobým artefaktom úrovne nášho mincovníctva a zároveň nám pripomína významnú dejinnú udalosť, ktorá je spojená s vývojom Európy po Veľkej francúzskej revolúcii a za napoleonských vojen. Bratislava ako hlavné mesto Uhorska a korunovačné mesto uhorských kráľov sa zapísalo do európskej histórie aj touto mierovou zmluvou, ktorou Napoleon diktoval podmienky habsburskej monarchii po porážke pri Slavkove.

Záver

Počas dlhého vývoja ľudskej spoločnosti náboženstvo, humanizmus, osvietenstvo, krízy, revolúcie a vojny menili podmienky žitia ľudí, ale aj ich myslenie a činy. Na príklade Francúzskej revolúcie a obdobia búrania starého poriadku, ale aj uchopenia sa moci ctižiadostivými po nej túžiacimi ľuďmi spoločnosť môže napredovať, ale za obrovských strát na nevinných životoch. Napoleon a napoleonské vojny sú toho dôkazom. Z historického aspektu pre nás je evidentný fakt, že Bratislava sa stala po bitke pri Slavkove miestom, kde bol uzavretý mier medzi znepriatelenými stranami.
Na počesť tejto udalosti, ale aj pre jej lepšie pochopenie sme v príspevku venovali pozornosť okolnostiam, ktoré stručnou formou objasňujú Francúzsku revolúciu, život Napoleona, napoleonské vojny a bratislavský mier. Z histórii sa poučme a pre takýto účel poslúžia aj pamätné mince.

V globalizujúcom sa svete bude stále dôležitejšie, aby sme sa učili porozumeniu a vzájomnej tolerancii už len preto, lebo technické vymoženosti nás posúvajú stále bližšie jedného k druhému.

Ing. Jozef Slavkovský, CSc.,
Slovenská numizmatická spoločnosť pobočka Košice
e-mail: jozef.slavkovsky@gmail.com